Život vrcholových športovcov ovplyvnila pandémia viac než väčšinu ostatných. Patrí medzi nich aj olympijský triatlonista, viacnásobný majster sveta, Richard Varga, ktorý mal nabehnuté na viacero svetových súťaží vrátane tej najočakávanejšej – olympiády v Tokiu. Ako sa vysporiadal s dočasným útlmom, ako vidí svoju bezprostrednú aj vzdialenejšiu budúcnosť a čo z jeho skúseností získaných vďaka jednému z najnáročnejších športov môže byť inšpiráciou aj pre nás, približuje v našom rozhovore.

Ako si prežíval tohtoročnú jar, keď sa všetko akoby razom zastavilo?

Ešte v polovici marca som bol na kvalifikačných pretekoch v Austrálii, čo bolo vlastne pokračovanie Svetového pohára v triatlone, ktorý mal predtým preteky v Indii a mal pokračovať až do júna s cieľom nazbierať body a získať miestenku na olympiádu. Austrália bola moja posledná súťaž, po nej sa už naplno rozbehli opatrenia kvôli kríze a letel som domov hneď do karantény. Vtedy už boli úplne uzavreté hranice a z Viedne som si musel zobrať taxík, prekročiť pešo hranice a nasadnúť do nášho auta, kde ma čakala žena. Až doteraz sú všetky preteky pozastavené a nevieme, čo bude ďalej. Som však optimista a celkovo to hodnotím tak, že toto celé zastavenie malo aj svoje pozitíva.

Prezradíš bližšie aké?

Mal som trošku zdravotné problémy so zadným stehenným svalom, tak som mohol v prvom rade využiť ten čas na to, aby som sa dal dokopy a trénoval v domácom režime. Za ostatných 12 rokov som pretekal v podstate iba v zahraničí a doma som sa ukázal len občas. Teraz môžem využiť tento čas a chcem absolvovať čo najviac pretekov na Slovensku. Je teda sčasti príjemné, že si môžem trochu  oddýchnuť od môjho cestovateľského a pretekárskeho režimu. Cítim ako išiel dole aj level stresu, človek sa môže trochu nadýchnuť a mať o to viac energie do ďalšej prípravy.

Situáciu vo svete je odhadnúť asi ťažko, máš však už nejaké indície, kedy a aké najbližšie preteky by sa mohli rozbehnúť?

Prvé medzinárodné preteky by mali byť Majstrovstvá Európy v triatlone v Estónsku. Ak sa nič nezmení, tak by sa mali konať koncom augusta. To je teda môj najbližší väčší cieľ. A potom by už mohli prísť na program svetové poháre, do ktorých bude zahrnutá kvalifikácia na budúcoročnú, posunutú olympiádu. Medzinárodná triatlonová únia sa rozhodla, že keď nastane celosvetové  zvoľnenie situácie a otvorí sa možnosť cestovať už pre všetky krajiny, každý bude mať férovo 2 mesiace na to, aby sa pripravil na kvalifikačné preteky. To ale bude záležať od vývoja situácie a dovtedy budeme čakať.

Budeme si teda vzájomne držať palce. Vráťme sa teraz o pár rokov dozadu na začiatok. Ako si sa vôbec dostal k triatlonu?  

Mal som to veľmi jednoduché. Mama bola reprezentačná plavkyňa a neskôr trénerka. Takže som sa už od 3 rokov motal okolo bazéna a v plaveckom prostredí som vyrastal až do mojej dospelosti. To mi dalo silné základy. Väčšiu časť života som sa venoval čisto plávaniu. Až neskôr, keď začal robiť starší brat triatlon, som sa namotivoval na tento šport. Začalo sa mi dariť, mal som potenciál a hneď som získal už aj podporu. Veľmi rýchlo som teda zistil, že triatlon je pre mňa oveľa zaujímavejší ako plávanie.

V čom konkrétne?

Mám rád vonkajšie prostredie, keď môžem plávať v jazere, v mori – na rozdiel od bazéna, kde je sterilné prostredie a rovnaké v podstate kdekoľvek ste. Vďaka triatlonu môžem byť v prírode, v divokom prostredí. Prináša mi slobodu, učí, ako rýchlo reagovať a adaptovať sa na vonkajšie podmienky. Dáva tiež možnosť vidieť viac zo sveta, a to aj vďaka dlhým kilometrom na bicykli či pri behu.

Každého športovca po čase jeho šport niečo naučí. V čom vidíš svoj doterajší posun ty?  

Za tie roky som si uvedomil, že nemôžem stále tlačiť na pílu. Býval som perfekcionista, snažil som sa ísť v tréningu na 200%, to ale potom ovplyvňuje aj mentálnu stránku a celkovo veľmi vyčerpáva.  Naučil som sa, že je veľmi dôležité aj aktívne relaxovať, vedieť, kedy pridať, kedy uvoľniť a že telo funguje na takej sínusoide. Že keď dáme svojím výkonom telu podnet, musíme mu dať čas aj zregenerovať, aby sme mohli ďalej rásť. A to isté platí v podstate aj z mentálneho hľadiska pri akomkoľvek učení sa. Dopriať telu aj hlave regeneráciu je základ. 

Čo by si poradil mladým športovcom a športovkyniam, ktorých láka venovať sa naplno triatlonu?

V našom športe sa hovorí, že plávaním sa preteky nedajú vyhrať, ale prehrať určite áno. Začínajúci triatlonisti by mali mať preto v prvom rade zvládnuté plávanie. Je to úplný základ, pretože je to jedna z najtechnickejších disciplín. A práve túto technickú stránku sa musí človek naučiť už v skorom veku. Ja som to šťastie mal vďaka prostrediu, v ktorom som vyrastal. Bicykel a beh sa dá krásne dotrénovať aj neskôr, ak je človek pracovitý. Samozrejme, treba mať obrovskú dávku trpezlivosti, disciplíny a vytrvalosti – nielen tej fyzickej ale aj psychickej. Treba na sebe najskôr makať a až po nejakom roku, dvoch prehodnotiť, kam som sa posunul a vyhodnotiť silné a slabé stránky pre tento šport a spolu s trénerom hľadať cestu ako ďalej. Ak by to nemalo ísť, je lepšie skúsiť radšej iný šport. Ale dôležité je neodskočiť pri prvej prehre, bolesti, nezdare, treba sa s tým vedieť popasovať.

Ako vidíš svoju ďalšiu športovú dráhu? Kam ešte siahajú tvoje méty?

Pri olympijskom triatlone je dnes vrchol okolo 33-34 rokov – potom nastáva zlom a buď triatlonisti končia, alebo idú ešte ďalej – napr. skúsiť kategóriu Ironman. A to je aj môj ďalší cieľ, určite by som do toho chcel v ísť. Nateraz je pre mňa ešte prvoradým cieľom olympiáda v Tokiu, ale potom sa už plánujem pustiť do dlhších tratí. Tieto extrémne disciplíny ma fascinujú… A keď už budem aj tam za horizontom, tak by som chcel skúsiť ešte ultramaratóny, čo sa bežia až na 160 km, preplávať kanál La Manche. Takže toto sú moje sny a méty.

Ale čo budeš robiť, keď raz telo povie, že to už ďalej vo vrcholovom športe nejde?

Samozrejme, myslím už dnes na to, že sa aktívna kariéra raz skončí. Určite chcem ostať pri športe a skúsenostiach, ktoré som nadobudol, ale v akej forme to bude, nechám zatiaľ ešte na budúcnosť.

Viem, že chcem pomáhať ľuďom, ale nemám ešte úplne jasno, v akom smere. Možno mi bude najbližšie stať sa trénerom, ale ako to bude presne, vidím teraz ešte otvorené, podľa toho, aké prídu príležitosti.

Hoci nechávaš veciam ešte voľný priebeh, ako je to u teba s prípravou? Podnikáš už nejaké kroky, aby si si po tejto stránke zabezpečil budúcnosť?

Snažím sa zo širokého spektra vzdelávať – či už ide o športovú psychológiu, fyziológiu, biomechaniku alebo ďalšie oblasti súvisiace so športom.  Venujem sa aj tvorbe podcastov, čo mi pomáha rásť aj po komunikačnej stránke. Chcem byť adaptívny, stále sa učiť a byť schopný flexibilne reagovať na to, čo budú ľudia okolo v budúcnosti chcieť. Vlastne aj aktuálna situácia s pandémiou nás športovcov učí prispôsobivosti, aby sme hľadali cesty, čo robiť inak, ale aj ako byť zdrojom motivácie pre druhých a ukazovať, ako sa dá pobiť s nepriazňou okolností v živote. 

Je niečo, čo ti dodáva istotu, že sa bude tvoj život vyvíjať tým správnym smerom?

Myslím, že je to predovšetkým moje nastavenie sa na cestu neustáleho vzdelávanie sa a, dovolím si povedať, aj moja psychická výbava. Stále pracujem na tom, aby som rozvíjal a zoceľoval predovšetkým túto stránku – moje mentálne nastavenie. To je tá istota, že aj keď bude obrazne povedané búrka všade okolo, viem, že mám túto vnútornú výbavu a viem, ako s ňou pracovať. A vďaka tomu budem v každej situácii vedieť, čo mám robiť.

Richard Varga
Richard Varga

My vieme, že do svojich výkonov vkladáte 100% úsilia.

S nami máte istotu vo všetkých etapách svojej životnej cesty.  

Myslite dopredu.

www.preistotu.sk